streda 30. septembra 2009

Abeceda teórie marxizmu: Všeobecný intelekt

Paolo Virno

Marxov „Fragment o strojoch“, časť z Grundrisse, je rozhodujúcim textom pre analýzu a definíciu postfordistického výrobného spôsobu. Napísaný v 1858, uprostred úchvatných sérií politických udalostí, nie sú tieto poznámky o základných trendoch kapitalistického vývoja prítomné v nijakom z jeho ostatných spisov a skutočne sa zdajú byť alternatívne voči zvyčajnej formulácii.

Marx tu obhajuje to, čo môže byť ťažko nazvané ´marxistickou´ tézou. Tvrdí, že kvôli svojej autonómii je abstraktné vedenie – primárne už nielen vedeckej podstaty – v procese vytvárania nie menej ako hlavná sila produkcie a čoskoro odsunie opakovanú prácu montážnej linky na okraj. Toto je vedenie objektivizované vo fixnom kapitáli a vložené do automatizovaného systému zariadení. Marx používa atraktívnu metaforu, aby upozornil na poznatky, ktoré vytvárajú jadro spoločenskej produkcie a dopredu stanovuje všetky oblasti života: všeobecný intelekt. ´Rozvoj fixného kapitálu ukazuje do akého stupňa celkového spoločenského poznania dospela priama výrobná sila, a do akého stupňa sa, preto, podmienky procesu spoločenského života samotného dostali pod kontrolu všeobecného intelektu a boli transformované v súlade s ním´. Všeobecný intelekt: tento anglický výraz neznámeho pôvodu je zrejme replikou Rousseau-ovho volonté générale, alebo materialistickou odozvou Nous Poietikos, neosobnou a oddelenou ´aktívnou mysľou´, o ktorej hovorí Aristoteles v O duši [De Anima].

Stanovená tendencia, aby sa vedenie stalo prevažujúcim robí pracovný čas ´biednym podkladom´: ´robotník ide bokom v produkčnom procese namiesto toho, aby bol jeho hlavným činiteľom´. Takzvaný zákon hodnoty (že hodnota tovaru je určovaná pracovným časom v ňom zahrnutom) je považovaná Marxom za architráv moderných spoločenských vzťahov, avšak rozpadá sa tvárou v tvár rozvoju kapitalizmu. Nemenej však kapitál pokračuje v neohrozenej ´túžbe užívať pracovný čas ako meraciu tyč pre obrovské spoločenské sily týmto spôsobom vytvárané´, s pomocou organizovaného hnutia pracujúcej triedy, pretože to zmenilo námezdnú prácu na svoju vlastnú pevnú príčinu existencie.

V tomto bode Marx navrhuje radikálne odlišnú hypotézu pre emancipáciu od tých preslávenejších vyjadrených v iných textoch. Vo ´Fragmente´ už kríza kapitalizmu nie je spôsobená disproporciou vlastnou spôsobu produkcie založenom na pracovnom čase jednotlivcov, ani na nerovnováhe vzťahujúcej sa na plné fungovanie zákona hodnoty, napríklad pádu miery zisku. Namiesto toho je hlavný drásajúci rozpor načrtnutý tu medzi produkčnými procesmi, ktoré sa priamo a výlučne spoliehajú na vedu a jednotkou miery bohatstva, ktorá sa stále zhoduje s kvantitou práce zahrnutou v produkte. Podľa Marxa vedie rozvoj tohto rozporu k ´rozpadu produkcie založenej na výmennej hodnote´ a preto ku komunizmu.

V postfordizme je tendencia opísaná Marxom už realizovaná, no prekvapujúco so žiadnym revolučným alebo dokonca konfliktným dôsledkom. Skôr ako množstvu kríz, dala disproporcia medzi rolou vedenia objektivizovanou v strojoch a klesajúcou relevanciou pracovného času vyvstať novým a stabilným formám dominancie. Voľný čas, potenciálne bohatstvo, sa prejavuje ako otroctvo: neprirodzený prebytok, skorý dôchodok, štrukturálna nezamestnanosť a bujnenie hierarchií. Radikálna metamorfóza konceptu výroby samotného je stále previazaná s myšlienkou práce pre šéfa. Skôr ako narážka na prekonanie existujúceho, je ´Fragment´ sociológovov skrinkou s náradím a poslednou kapitolou prirodzených dejín spoločnosti. Opisuje empirickú realitu ako je. Napríklad, na konci ´Fragmentu´ Marx tvrdí, že v komunistickej spoločnosti, bude skôr ako odchádzajúci robotník, pracovať celý jednotlivec. To jest jednotlivec, ktorý sa zmenil ako dôsledok veľkého množstva voľného času, kultúrnej spotreby a určitého druhu ´schopnosti užívať´. Väčšina z nás rozpozná, že postfordistický pracovný proces už svojím spôsobom využíva túto samotnú transformáciu aj keď ju zbavuje všetkých emancipačných kvalít. Čo je naučené, realizované a spotrebované v čase mimo práce je hneď použité na produkciu tovarov, stáva sa súčasťou úžitkovej hodnoty pracovnej sily a je počítané ako výnosný zdroj. I keď je silnejšia ´schopnosť užívať´ vždy na hranici zmenenia sa na pracovnú úlohu.

Za účelom chopenia sa konfliktu tejto novej situácie potrebujeme stupeň fundamentálnej kritiky vo ´Fragmente´. Podľa Marxa, sa všeobecný intelekt –t.j. vedenie ako hlavná produktívna sila- celkom zhoduje s fixným kapitálom –t.j. ´vedeckou silou´ objektivizovanou v systéme zariadení. Marx tak pozabúda na spôsob, ktorým sa všeobecný intelekt prejavuje ako živá práca. Analýza postfordistickej produkcie nás núti vykonať túto kritiku; takzvaná ´autonómna práca druhej generácie´ a procedurálne operácie radikálne inovovaných fabrík ako Fiat v Melfi ukazujú, že vzťah medzi vedením a produkciou je vyjadrený v lingvistickej kooperácii mužov a žien a ich konkrétnom konaní v zhode, skôr ako vyčerpanosťou v systéme zariadení. V postfordizme hrá konceptuálna a logická schéma rozhodujúcu úlohu a nemôže byť redukovaná na fixný kapitál dokiaľ sú neodlúčiteľné od interakcie plurality živých subjektov. Všeobecný intelekt zahŕňa formálne a neformálne vedenie, predstavivosť, etické sklony, zmýšľanie a ´jazykové hry´. Myšlienky a prejavy fungujú samy v sebe ako produktívne ´stroje´ v súdobej práci a nepotrebujú preberať mechanické telo alebo elektronickú dušu. Na matricu konfliktu a podmienky pre malé a veľké ´poruchy podnebia´ je potrebné nazerať v progresívnom zlome medzi všeobecným intelektom a fixným kapitálom, ktorý sa objavuje v tomto procese redistribúcie predošlého v živej práci.

Masová intelektuálnosť je kompozičnou skupinou postfordistickej živej práce, nielen určitého čiastkovo kvalifikovaného tretieho sektora: je to úschovňa kognitívnych kompetencií, ktoré nemôžu byť objektivizované v zariadeniach. Masová intelektuálnosť je poprednou formou, v ktorej sa dnes prejavuje všeobecný intelekt. Vedecká učenosť jednotlivého pracovníka tu nie je dotazovaná. Skôr nadobúdajú všetky rodovejšie prístupy mysle primárny status ako produktívne zdroje; sú to jazyková schopnosť, dispozícia učiť sa, pamäť, moc abstrakcie a vzťahov a sklon k sebareflexii. Všeobecný intelekt treba chápať doslova ako intelekt vo všeobecnosti: schopnosť a silu myslieť, než činnosti vykonávané myslením – kniha, vzorec algebry atď. Aby sme mohli znázorniť vzťah medzi všeobecným intelektom a živou prácou v postfordizme, musíme poukázať na činnosť, ktorou každý rečník čerpá z nevyčerpateľného potenciálu jazyka na vykonanie náhodných a neopakovateľných stanovísk. Rovnako ako intelekt a pamäť, je najbežnejšie predstaviteľný jazyk ako nejmenej ´špecializovaný´ a daný. Dobrým príkladom masovej intelektuálnosti je rečník, nie vedec. Masová intelektuálnosť nemá čo dočinenia s novou pracovnou ´aristokraciou´; v skutočnosti je jej presným opakom.

Pokiaľ organizuje produkčný proces ako ´životný svet´, je všeobecný intelekt istotne abstrakciou, no skutočnou s materiálnou a operatívnou funkciou. Avšak, všeobecný intelekt zahrnuje vedenie, informácie a epistemologické paradigmy, takže sa ostro odlišuje od skutočných abstrakcií typických pre modernitu, ktorá stelesnila princíp ekvivalencie. Zatiaľ čo peniaze ako ´univerzálny ekvivalent´ vo svojej nezávislej existencii stelesnili porovnateľnosť produktov, prác a subjektov, vytvára všeobecný intelekt analytické premisy pre hocijaký druh praxe. Modely spoločenského vedenia nerobia z rozličných pracovných aktivít rovnocenné zložky; skôr sa predstavujú ako ´okamžitá pracovná sila´. Nie sú jednotkami miery; vytvárajú nemerateľné predpoklady heterogénnych efektívnych možností.

Táto zmena v charaktere ´skutočných abstrakcii´ znamená, že spoločenské vzťahy sú usporiadané abstraktným vedením skôr ako výmenou ekvivalentov, s významnými ohlasmi vo sférach pôsobností. Ešte presnejšie, vytvára základ súčasného cynizmu (t.j. ochabnutia solidarity, bojovného sebectva atď.). Princíp ekvivalencie býval základom väčšiny prísnych hierarchii a krutých nerovností, avšak zabezpečoval určitý druh viditeľnosti v spoločenských pomeroch, ako aj simulakrum univerzálnosti, takže sa, v ideologickom a protikladnom spôsobe, vyhliadka nenúteného vzájomného uznania, ideál rovnostárskej komunikácie a tej a onej ´teórie spravodlivosti´ k nemu všetky prilepili. Zatiaľ čo s apodiktickou silou určujeme premisy rozličných produkčných procesov a ´životných svetov´, všeobecný intelekt tiež vylučuje možnosť syntézy, neumožňuje poskytnúť jednotku miery pre ekvivalenciu a marí všetky jednotkové reprezentácie. Dnešný cynizmus pasívne reflektuje túto situáciu tým, že robí cnosť z núdze.

Cynik rozpoznáva primárnu úlohu určitého epistemického modelu v tomto špecifickom kontexte, rovnako ako absenciu skutočných ekvivalentov; ruší akúkoľvek ašpiráciu na trasparentnú a dialogickú komunikáciu; spočiatku sa zrieka hľadania po inter-subjektívnom základe pre svoju činnosť a vzdáva sa znovunadobudnutia zdieľaného kritéria morálneho úsudku. Cynik rozptyľuje akúkoľvek ilúziu vyhliadky rovnostárskeho ´vzájomného uznania´. Úpadok princípu ekvivalencie sa prejavuje v cynikovom správaní ako neutíchajúce zrieknutie sa požiadavky rovnosti. Cynik zveruje svoje sebapotvrdenie do neviazaných znásobení hierarchií a nerovností, ktoré sa zdajú byť spôsobované ústredným postavením vedenia v produkcii.

Súčasný cynizmus je formou podriadenej adaptácie na centrálnu úlohu všeobecného intelektu. Podľa tradície, ktorá ide od Aristotela po Hannah Arendt-ovú, myslenie je osamelá činnosť bez žiadneho exteriórneho prejavu. Marxov pojem všeobecného intelektu je protikladný tejto tradícii: ak hovoríme o všeobecnom intelekte odvolávame sa na verejný intelekt. Môžeme rozpoznať prinajmenšom dva hlavné efekty verejného charakteru intelektu.

Prvý sa zaoberá charakterom a formou politickej moci. Typický verejný charakter intelektu sa nepriamo prejavuje v štáte prostredníctvom zväčšeného rastu administratívneho aparátu. Srdcom štátu už nie je politický parlamentárny systém ale administratíva. Posledný predstavuje autoritárske skonkrétnenie všeobecného intelektu, bod fúzie medzi vedením a príkazom a obráteným obrazom spoločenskej kooperácie. Toto naznačuje nový začiatok, za dlho diskutovanou rastúcou relevanciou byrokracie v ´politickom tele´ a priorite danej predpisom nad zákonmi. Už nie sme konfrontovaní s dobre známymi procesmi racionalizácie štátu; naopak, teraz musíme čeliť dosiahnutej štátolizácii intelektu. Poprvýkrát dosahuje starý výraz ´raison d´état´ [záujem štátu, verejný záujem] viac ako metaforický význam.

Druhý dôsledok verejného charakteru intelektu sa zaoberá samotnou podstatou postfordizmu. Ak bol tradičný proces produkcie založený na technickom oddelení úloh (osoba vytvárajúca špendlíkovú hlavičku neprodukovala jej telo atď.), pracovná činnosť všeobecného intelektu predpokladá spoločnú participáciu na ´živote mysle´, predbežné zdieľanie rodových komunikatívnych a kognitívnych schopností. Zdieľanie ´všeobecného intelektu´ sa stáva aktuálnym základom všetkých činností. Všetky formy spoločnej činnosti založenej na technickom oddelení práce sú preto stiesnené.

Dosiahnuté za kapitalistického režimu, sa koniec oddelenia práce posúva k rozšíreniu ľubovoľných hierarchií a foriem nátlaku už nesprostredkovaných úlohami a rolami. Efekt nasadenia intelektu a jazyka, t.j. čo je spoločné, do práce, činí neosobné technické oddelenie práce neopodstatneným, no taktiež spôsobuje hustú personalizáciu subjektivizácie. Nevyhnutný vzťah s prítomnosťou druhého spôsobený zdieľaním intelektu sa prejavuje ako univerzálne znovunastolenie osobnej závislosti. Je osobné v dvoch aspektoch: prvý, jeden je závislý na osobe skôr ako na pravidlách vložených anonymnou a donucovacou mocou; druhý, celá osoba, samotný postoj myslenia a činu, inými slovami, ´rodová existencia´ každej osoby je podmanená (použijúc Marxovho výrazu pre skúsenosť jednotlivca, ktorý reflektuje a príkladne vykonáva základné schopnosti ľudského druhu).

Napokon, našou otázkou je, či typický verejný charakter intelektu, ktorým sú dnes technické požiadavky produkčného procesu, môže byť aktuálnym základom radikálne novej formy demokracie a verejnej sféry, to jest antitézou toho, závisiaceho na štáte a jeho ´monopole v politických rozhodnutiach´. Sú tu dve odlišné, no vzájomne súvisiace stránky tejto otázky: na jednej strane, všeobecný intelekt sa môže sám potvrdzovať ako autonómna verejná sféra iba ak je spojená s produkciou tovarov a námezdná práca je rozpustená. Na druhej strane, zvrhnutie kapitalistických produkčných vzťahov sa môže prejavovať iba prostredníctvom inštitúcie verejnej sféry mimo štátu a politickej komunity, ktorá závisí na všeobecnom intelekte.


Text bol publikovaný v Lessico Postfordista (Feltrinelli: 2001)

[Zdroj: http://www.generation-online.org/p/fpvirno10.htm]
Preložil: Karanowak

4 komentáre:

  1. Pozmenil som Marxovu podobizeň, aby bol aj na pohľad prístupnejší. Avšak nechcel som ho však znázorňovať ako príslušníka rastafariánskeho hnutia, či proroka alebo svätca. Zvolil som radšej rozmazané kontúry, ktoré majú naviac vyvolávať dojem akoby bol za špinavým sklom.
    Prekladateľ.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Fajn, že sa týmto veciam toľko venuješ. Len malá poznámka: pri prekladoch Marxových termínov z angličtiny stojí za to overiť si, či už nemajú ekvivalent v slovenčine. Výraz "general intellect" sa v slovenčine prekladá ako "všeobecný", a nie "celkový" intelekt:

    "Vývoj fixného kapitálu ukazuje, nakoľko sa všeobecne ľudské poznanie stalo bezprostrednou výrobnou silou, a preto ukazuje aj to, nakoľko sa podmienky samého spoločenského procesu života dostali pod kontrolu všeobecného intelektu a nakoľko sa jemu primerane pretvorili; ..." (KM, Základy kritiky politickej ekonómie - Rukopisy "Grundrisse", II. zväzok, Bratislava : Pravda, 1975.

    Želám veľa chuti do ďalších prekladov.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ajaj, zabudol som na čísla strán: 195-196 v druhom zväzku.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Hej, je to lepší ekvivalent. Diky a pozdravujem!

    OdpovedaťOdstrániť